Americký $en?

Autor: Adriana Kertysova | 18.5.2015 o 10:14 | Karma článku: 3,50 | Prečítané:  384x

Ono to je s Amerikou tak, kým si nezažil-nepochopíš. Ja,tak ako všetci ostatní čo nikdy nevystrčili nohu zo Slovenska, som mala v hlave obrázky z amerických filmov a časopisov a tak podobne. Pravda ale je, že realita Europana v USA

 je odlišná od všetkého čo je propagované médiami. Každý začína rovnako. So skoro prázdnymi vreckami, s neistotou v očiach, pozitívne naprogramovaní, naivní (niektorí viac, niektorí menej) a s obrovskými očakávaniami. Teda, v mojom prípade to bolo asi takto.

Tak už máš všetko zbalené? Robotu zaistenú, zdravotné poistenie (ktoré ti aj tak nikde nezoberú) vybavené? Tak hop na lietadlo a ideme. Si pripravená žiť svoj americký sen? Natiahnuť sa pod strom a lenivo chytať dolárovky ktoré ti padajú k nohám?

Si pripravená zistiť že to vôbec nebude také jednoduché? Ak áno tak čítaj dalej.

Prvá facka ktorú som v Amerike dostala bola od vlhkosti. Pamätám si to akoby to bolo včera. Písal sa rok 2005, a štáty boli v plnom prúde oslavovania 4. Júla - Deň nezávislosti. Letiská boli preplnené, viacej ako zvyčajne, ale mne to nevadilo. Ja som si kráčala od batožiny ako kráľovná. Vystretá, pozitívne naladená, BORDOVE, nie ružové okuliare na nose. To mi vydržalo pokiaľ mňa a sestru nenasmerovali úplne iným smerom než ostatných cestujúcich. Divné, zdalo sa mi. Kedˇ nás posadili do čakárne, stále bez toho aby nžm niekto vysvetlil že o čo vlastne ide, už mi tak veselo nebolo. V žalúdku sa mi začal tvoriť taký divný pocit. Päťkový pocit. Viete, ten čo máte kedˇ idete domov zo školy a v žiackej knižke vám svieti pätorka z matiky, a rodičia nebudú nadšení!

Tak si nás tam podržali pekné 2 hodinky, ako minúty ubiehali v hlave sa mi tvorili katastrofické scenáre, a už som nás videla niekde v base, začo ale neviem.

To bolo posledný krát v mojom doterajšom živote, čo si pamätám, že som bola kompletne rozklepaná od strachu! Strach, ktorý nenechá váš mozog kontrolovať vaše telo. Strach typu “šmerc v očoch-biela jak scena-kolená o seba klinkali jak bubny” strach. Nakoniec vysvitlo že to bola nejaká balamita s nesprávnym hláskovanim môjho priezviska, ale zapotila som sa tak že by mi ani tri antiperspiranty nepomohli, a ubralo mi to asi 5 rokov života. Myslím, že vtedy som začala sivieť.

Tak som si to odšpacírovala vonku a tam sa to stalo, tá facka. New York v lete je brutálny. A na vine je tomu vlhkosť, alebo humid po anglicky ( čítaj – hjumit) Schýľovalo sa ku západu slnka, všetko bolo ako zlatom pohladkané, otváram dvere budovy aby som sa vrhla mojej novej budúcnosti do náruče a PRASK!

Facka. Lepkavá, mokrá ale nie vodnatá. Ako pohľad od chlípnika, zrazu to cítiš na celom tele, nemôžeš sa ho striasť. Je to ako byť v saune, ale nedobrovolne a nie na rekreačný zážitok.

 

Jazda z letiska už bola lepšia. Chladič v aute na plné grády, diaľnica s troma až štyroma pruhmi na ľavej aj pravej strane, prvá káva z benzínky v papierovom pohári (nie Starbucks, to sa stalo až o páru rokov neskôr). V diaľke silueta Manhattanu, a na prednom sedadle strémovany otec ktorý doma nechal žiačky základnej školy a teraz mu vzadu sedeli stredoškoláčky. Vedľa neho kamarát, ktorý plnil niekoľko účelov naraz. Morálna podpora, turistický sprievodca a celkovo zhovorčivá osoba ktorá sa uistila ze nenastanú žiadne trápne tiché momenty.

“Toto je najčastejsia cesta ktorou oco chodí do roboty”, poznamenal ako sme vchádzali na Taconic State Parkway. Hádajte ktorú cestu dnes používam najviac aj ja?

“Tuná na jazere žijú najbohatší ľudia v meste, a možno aj nejake celebritky”, žmurkol na nás ako sme míňali jazero situované v strede mesta. To jazero je najkrajšie miesto v mojom meste, krásne západy slnka, a kedˇ začnú v jeho okolí kvitnúť modré hortnezie…nádhera!

“Tu vám oco zrobí svadbu” prstom ukázal na sálu. Každá americká verzia našej regulárnej slovenskej svadobnej sály ma určite v názve slovo : “Villa nejaká”. Poodotýkam, že zatiaľ sa u nás nesvadbovalo, ale kedˇ tá udalosť príde, tak to vo “Ville Nejakej” nebude.

“Teraz vchádzame do mesta v ktorom každy Európan vie že Stanovi prišli dzifky na prázdniny”, otočil sa k nám, vytasil svoje biele tesáky, všetkých troch si nás premeral a povedal: “ Tak sme dorazili, vitajte v Amerike”.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?